MAN – IKONA NEMECKÉHO PRIEMYSLU, 3. ČASŤ

História MAN

MAN – IKONA NEMECKÉHO PRIEMYSLU, 3. ČASŤ

Z hľadiska výroby nákladných vozidiel MAN sú veľmi dôležité dve postavy stojace na samom počiatku dejín naftového motora – vynálezca vznetového variantu motora s vnútorným spaľovaním Rudolf Diesel a Heinrich von Buz, ktorý ako jeden z mála rozpoznal jeho nádejný obchodný potenciál.

 

Heinrich von Buz (17. 9. 1833, Eichstätt – 8. 1. 1918, Augsburg) bol technik a podnikateľ. Odborné vzdelanie získal na Polytechnickej škole v Augsburgu a potom v rokoch 1851 až 1853 na škole rovnakého zamerania v Karlsruhe. Inžinierska prax ho postupne zaviedla na skusy do Alsaska a do Anglicka. Od roku 1857 však bol už späť v Augsburgu, aby sa spoločne so svojím otcom  Carlom von Buz (6. 4. 1803, Wiesenbronn – 18. 10. 1870, Augsburg) a jeho spoločníkom Carlom Augustom Reichenbachom (1801 – 1883) podieľal na vedení spoločnosti, z ktorej sa napokon vykryštalizovala firma MAN Roland Druckmaschinen.

Otec Buz so svojím spoločníkom Reichenbachem riadil spoločnosti až do roku 1857, keď medzi nimi došlo k závažným nezhodám. Reichenbach nakoniec firmu opustil a Buz ju spravoval podľa svojich predstáv do roku 1861, kedy vedenie odovzdal svojmu synovi Heinrichovi. Pred koncom devätnásteho storočia sa na scéne objavil Rudolf Diesel (18. 3. 1858, Paríž – 30. 9. 1913, Anglický kanál). Dopisom požiadal Heinricha von Buz o finančnú podporu pri vývoji svojho variantu spaľovacieho motora. Na prvý raz však neuspel, technické parametre, o ktoré sa vo svojom dopise opieral, sa riaditeľovi firmy zdali nereálne. Neskôr, keď Diesel celú záležitosť korigoval, bol von Buz spokojný. Uvedomil si, že realizáciou Dieselovho zámeru by sa spoločnosť M.A.N. mohla vyhupnúť na čelo technickej špičky. Vynálezcu podporil, blízka budúcnosť mu dala za pravdu.

 

Génius na obzore

Rudolf Diesel
Rudolf Christian Karl Diesel

Rudolf Christian Karl Diesel nebol jednoduchou osobnosťou. Narodil sa 18. marca 1858 v Paríži, kam sa jeho otec Theodor vydal osem rokov predtým za lepšou obživou. Pôvodne brašnársky remeselník sa neskôr pustil do šarlatánskeho liečenia pomocou magnetizmu a nakoniec uvrhol svoju rodinu do dlhov. Potom bol do konca života závislý od rozkvetu podnikania svojho syna. Rudolf si však z ranného detstva odniesol do života istú zatrpknutosť a introverziu.

Proti vôli rodiny odišiel mladučký Diesel do nemeckého Augsburgu, kde s pomocou svojej sesternice úspešne absolvoval trojročnú živnostenskú školu a dvojročnú priemyslovku. Potom sa presunul do Mníchova na Polytechniku, kde sa stal nadšeným poslucháčom prednášok o termodynamike Carla von Lindeho (11. 6. 1842, Berndorf – Oberfranken, dnes zu Thurnau – 16. 11. 1934, Mníchov). U svojho učiteľa tiež nastúpil do prvého zamestnania a vypracoval sa až na riaditeľa a zástupcu Lindeho vo Francúzsku a Belgicku.

V rokoch 1883 až 1887 intenzívne pracoval na projekte amoniakového absorpčného motora. Postupne ho však začal zajímať spaľovací motor. Vzduch ako stláčané médium a nosič paliva – teda stroj, v ktorom sa spaľovanie a práca odohráva v jednom priestore. Ako sám priznával, dospel mnohými okľukami takmer k tomu istému ako Nicolaus August Otto (14. 6. 1832, Holzhausen an der Haide – 26. 1. 1891, Kolín nad Rýnom).

Lenže kým Ottov motor pracoval s malou kompresiou, aby nedochádzalo k samovznieteniu zmiešaného paliva so vzduchom a tým pádom k nechceným detonáciám, Diesel vďaka nápadu stláčať iba vzduch mohol využívať kompresiu štvornásobne až osemnásobne vyššiu. Takže motor ponúkal ďaleko vyššiu účinnosť.

Konečne 28. februára 1892 dostal Rudolf Diesel nemecký patent číslo DRP 67 207 s názvom „Spôsob práce a druh vyhotovenia spaľovacieho motora“. Diesel predpokladal, že jeho motor bude pracovať s účinností 70 až 80 % a s tlakom od 25 do 35 MPa. To tiež popísal vo svojej knihe z roku 1893 „Teória a konštrukcia racionálneho tepelného motora“.

 

Dielo je zavŕšené!

Od tej chvíle musel Diesel bojovať so svojimi odporcami. Dlhodobé potýčky a súdne spory sa nakoniec natoľko podpísali na jeho zdraví, že musel niekoľkokrát ísť do nervového sanatória. V ťažkých časoch ho však priatelia, medzi ktorých patrili predovšetkým riaditeľ Augsburgskej továrne Heinrich von Buz a profesor Schröter – riaditeľ fabriky Deutz na plynové motory, nenechali padnúť. V novembri 1893 prihlásil Diesel druhý, zásadný nemecký patent číslo DRP 82 168. V ňom už bolo chránené aj vháňanie paliva do valca stlačeným vzduchom.

Na odporučenie Heinricha von Buz bol v druhom polroku 1896 postavený ďalší pokusný motor – tentokrát s vodným chladením a vstrekovaním benzínu. Po krátkom období experimentov bol benzín nahradený čisteným  (lampovým) petrolejom, s ktorým motor pracoval podstatne kľudnejšie. Zatiaľ čo v laboratóriu vrčal ešte prvý motor, Diesel už pracoval na ďalšom s úlohou znížiť spotrebu paliva.

Na konci apríla 1896 boli do dielne odovzdané nové výkresy a už v decembri toho roku bol motor na brzde. Bezchybne naskočil a v priebehu mesiaca splnil všetky požiadavky – vznikol tak normálny Dieselov štvortaktový motor. Jeho hlavné súčasti boli: vstrekovacie čerpadlo a vysokotlakový kompresor, vstrekovacia dýza, sací a výfukový ventil, tvar spaľovacieho priestoru a jeho isté umiestnenie a samostatné spúšťacie zariadenie. Tým vlastne úloha Rudolfa Diesela ako vynálezcu v podstate skončila. Jeho motor spotreboval 250 g lampového oleja na hodinu a konskú silu. Bol vybojovaný rozhodujúci boj.